Príbeh na zamyslenie: Nezabudnite na lásku

3365

Bolo to obyčajné ráno. Chystal som sa po nočnej domov. Niekedy okolo 8:30 prišiel asi osemdesiatročný pán nechať si vytiahnuť stehy z palca na ruke. Bolo vidieť, že sa strašne ponáhľa. Hlasom chvejúcim sa rozrušením oznamoval, že o 9 má tu vedľa niečo veľmi dôležité.

Súcitne som pokýval hlavou a vyzval ho, nech sa posadí. Vedel som, že všetci kolegovia tam niekoho majú a nikto sa mu nebude venovať skôr, ako o hodinu. Keď som ale videl, s akým žiaľom sleduje hodinovú ručičku, niečo sa vo mne zlomilo a aj keď som vlastne mal byť už preč, povedal som mu, že ho ešte vezmem.

Palec som prezrel, videl som, že sa ranka už dobre zahojila a stačí naozaj len vytiahnuť stehy.

Ako som sa tým jeho palcom zaoberal, dali sme sa postupne do reči. Nedalo mi to a spýtal som sa:

– Máte asi nejakú schôdzku, čo, že sa tak ponáhľate?

– Nie, to nie. Ponáhľam sa tu vedľa na oddelenie, musím nakŕmiť manželku. Je chorá, viete.

Spýtal som sa, čo s ňou je. Muž mi povedal, že jej diagnostikovali Alzheimera. Medzi tým som už stehy vytiahol, ranu vydenzifikoval, hotovo. Pozrel som na hodiny a pýtal sa, či bude jeho pani nervózna, keď sa dnes trochu oneskorí.